Free Solo, Alex Honnold a myšlienky lezca

Možno ste videli film Free Solo a vravíte si aký šialený a zároveň geniálny výkon. Vyliezť jeden kilometer vysokú (!) úplne vertikálnu stenu skaly bez istenia, kde akákoľvek chyba môže znamenať smrť. To všetko len za pomoci svojich rúk, nôh, lezečiek (lezecká obuv) a magnézia (prášok, ktorý lezci používajú proti poteniu rúk).

Ale to, čo vyzerá ako psychopatické zahrávanie sa so životom, bol premyslený a s chladnou hlavou pripravený plán človeka, ktorý začal liezť už ako päťročný a ako desaťročný už zvykol liezť niekoľkokrát týždenne.

Konkrétne úseky tejto dlhej vertikálnej trasy (trasa sa volá Freerider a skala El Capitan) vyliezol Honnold pred “ostrou jazdou” viac ako 10, 40, 60 alebo 90 krát. A skaly tohto typu obtiažnosti (5,13a na tabuľke lezeckej obtiažnosti) liezol pravidelne už približne 9 rokov pred filmom (čiže okolo roku 2008 a napríklad o niečo ľahšie 5,12a už v roku 2007).

On sám o sebe (vo filme Fine Lines) vraví, že sa necíti byť špeciálne obdarený nejakými schopnosťami. Svoj úspech pripisuje tomu, že sa v podstate 20 rokov full-time venuje lezeniu a ak sa niečomu venujete pravidelne 20 rokov, asi v tom budete dobrý.

Potiaľto Honnolda dokážem pochopiť a v podstate všetky riziká, ktoré môže potlačiť prípravou, robí.

Príprava Alexa Honnolda na lezenie štýlom “free solo”

  • Skalu vylezie mnohokrát s istením a v hlave si veľmi presne pamätá všetky potrebné pohyby, ktoré na trase bude musieť spraviť.
  • Lezie dokonca stále s tým istým modelom lezečiek a každých pár mesiacov musí začať používať nový pár toho istého modelu. Ale konkrétne na Free Solo to premyslel do takého detailu, že si pre tento účel špeciálne “opoužíval” svoje lezečky do správneho stavu opotrebovania a potom si ich odložil na niekoľko mesiacov, kým sa dostatočne pripravil na deň D. Až potom ich v tento kľúčový deň vytiahol aby mal čo najdokonalejší pocit z lezenia.
  • Vybral si najľahšiu trasu, z tých, ktoré je na hore El Capitan možné vyliezť bez akýchkoľvek horolezeckých pomôcok (okrem lezečiek a magnéziového prášku samozrejme).
  • Upravil si niektoré úseky trasy Freerider, ak sa mu zdali príliš nebezpečné. Napríklad v časti zvanej Ear (ucho), ktorá sa zvykne obchádzať akoby v tvare ucha, ju prešiel horizontálne doľava aby sa vyhol zložitejšiemu lezeniu dole. Je možné, že to bolo preto, že veľkú väčšinu času lezci lezú smerom hore a na lezenie dole nie sú až tak zvyknutí. Honnold síce spomína, že on je v lezení smerom dole vcelku skúsený, ale predpokladám, že je to pre neho stále neistejší pohyb ako smerom hore.
  • Dokonca lezie na trasách hory El Capitan už tak dlho, že je zvyknutý aj na to, že z diery v skale môže vyliezť myš a prejsť mu po ruke alebo, že z nej vyletí vták (a v noci dokonca vedia vyliezť aj chrobáky, stonožky, netopiere či dokonca žaby – všetko živočíchy žijúce v dierach skál – ale konkrétne vo filme Free Solo neliezol v noci).
  • K jeho mentálnej príprave patrí aj to, že si celé hodiny a niekedy aj dni pred samotným výkonom predstavuje, čo sa môže stať ak by spadol. Aký by to bol pocit. A predstaví si aj to ako sa lámu všetky kosti. Uvedomuje si plne váhu akejkoľvek chyby a o páde vraví, že ak nastane budú to jeho štyri najhoršie sekundy života. Aj takýmto premýšľaním si vytvára – ako to on nazval – akúsi mentálnu zbroj, ktorá mu dovoľuje prekonať strach a nestuhnúť v šialených výškach či v najťažších pasážach danej trasy.

Napriek všetkej tejto príprave nerozumiem, ako môže liezť s vedomím:

  • že mu na ceste z diery vyletí vták alebo vylezie myš 😀
  • že sa mu ulomí skala pod rukou – čo sám priznal, že sa občas deje. Aj keď v tomto prípade chápem, že na trase, ktorú vyliezol on (a nielen on) nespočetnekrát, je riziko veľmi malé.
  • že sa stane niečo, čo nik neočakáva. Napríklad (aj keď toto sa počas Free Solo nemohlo stať) raz keď Honnold liezol v noci na tejto skale, zrazu začul rýchly šuch za chrbtom a potom gigantický výkrik, čo ako neskôr zistil bol BASEjumper (BASEjumping je skakanie z hory padákom prípadne “vzduchovým klzákom” – anglicky wingsuit), ktorý naschvál skákal v noci, lebo to je v danej lokalite zakázané.

V čom to teda je

Čím viac ale (v knihe Alone on the Wall) čítam o Honnoldových doterajších dobrodružstvách, tým tomu začínam oveľa lepšie rozumieť a chápať ho. Honnold liezol štýlom “free solo” (tak sa mimochodom volá lezenie bez istenia, bez cudzej pomoci a bez pomoci lezeckého náradia – jednoducho ste tam len vy a skala) už nespočetnekrát a to už od roku 2005 (dokument Free Solo sa natáčal v roku 2017). A neskôr (2009) dokonca liezol aj na dotykom nepoškvrnených skalách v africkej púšti, ktoré musel pred chytením najprv skúšať, či sa pri zaprení o ne nerozpadnú v prach alebo neulomia. Raz sa mu na skale (v USA), ktorá sa bežne liezla, stalo, že sa omylom ocitol na nepoužívanej časti trasy, ktorá mala na sebe chumáče trávy, hliny či machu a tým pádom bola klzkejšia. Nakoniec sa mu podarilo vrátiť späť na pôvodnú trasu a prežiť, no takýchto príbehov je v knihe viac.

Rokmi si teda predpokladám vypracoval systém vyhodnocovania rizík a zároveň silnej sebadôvery v to, čo dokáže, respektíve aj to, že pri akej forme pošmyknutia ruky, či nohy je ešte schopný sa opäť zachytiť a nespadnúť. Predsa len – ako sám vraví 90% trás stále lezie s lanom.

Všetky tieto skúsenosti my ako diváci tohto lezeckého výstupu nevidíme a tým pádom vyzerá jeho výkon ako šialená vec. No čím viac človek Honnolda počúva v rozhovoroch, tým viac sa dá chápať jeho reči o tom, že riziko má v sebe aj lyžovanie alebo jazda autom a nad týmito činnosťami sa väčšina z nás ani nepozastaví.

Ak vás jeho dokument Free Solo zaujal, knihu Alone on the Wall vám veľmi odporúčam – hlavne kvôli tomu, že sú tam ozaj jeho myšlienky a ním popísané zážitky, ktoré sa čítajú s pocitom akoby ste pozerali akčný film (pozerajte sa ináč po rozšírenej verzii tejto knihy, lebo pôvodne bola napísaná v roku 2015, čiže dva roky pred filmom Free Solo. V rozšírenej verzii je doplnená pasáž práve o Free Solo lezení).

Na záver prikladám asi najúprimnejší, najvtipnejší a najinformatívnejší rozhovor s Alexom Honnoldom:

Zdroje